KULTÚRA

Písmo

Na hospodársko-správne účely, spisovanie pozemkových listín, na vyberanie daní, či na realizáciu náboženských predstáv o posmrtnom živote sa v Egypte používalo obrázkové písmo (po grécky hieroglyfy). Predchodcom hieroglyfického systému písma boli sumerské piktogramy. Postupne sa zjednodušovalo na hieratické (posvätné), ktoré používali najmä kňazi a najredukovanejšou formou písma sa stalo démotické písmo (ľudové). So vznikom týchto posvätných rytín, tohto monumentálneho písma súvisel aj vznik pisárskej funkcie, ktorá bola nevšedne povýšená nad ostatnými zamestnaniami. Hieroglyfy boli tesané do kameňa, vyrezávané do dreva, alebo maľované na steny chrámov a hrobiek. Mená sa vpisovali do obdĺžnikovitých útvarov s podstavou - kartuší. Pre démotické písmo slúžil vynález papyrusu, t.j. lisovaných, priečne poukladaných prúžkov šachora (papyrusového kra), ktorý rástol v hojnom počte v bažinatých zátokách Nílu. Na písanie slúžilo trstinové pero. Tajomstvo hieroglyfického písma rozlúštil roku 1822 Jean Franois Champolion podľa Rosetskej dosky, obsahujúcej nápisy v dvoch druhoch egyptského písma a v gréckej alfabete, ktorú našiel vojak z Napoleonovej výpravy roku 1798 pri hĺbení základov pevnosti ar-Rašíd-Rossete. Práve na menách panovníkov Ptolemaios a Kleopatra vzkriesil Champolion tieto toľké storočie mŕtve slová k životu. Až tu sa nakoniec ukázalo, že hieroglyfy majú fonetickú hodnotu.

Staviteľstvo

Hlavným pracovným predmetom v staviteľstve bol kameň. Všetky egyptské stavby charakterizuje monumentálnosť, mohutnosť i veľká honosnosť. Najstaršou monumentálnou stavbou z roku 2700 (2600) pnl. je Džoserova stupňovitá pyramída v meste mŕtvych pri Sakkare. Tvoria ju terasovito nastavené mastaby - niekdajšie hrobky veľmožov a faraónov v tvare zrezaného ihlana, čiže s plochou strechou. Jej výška je cca. 60m, hlavným stavebným prvkom je vápenec a staviteľ nesie meno Imhotep, ktorý sa neskôr stotožnil s bohom lekárstva. Egypt mal ideálne podmienky pre rozvoj monumentálnej architektúry. Svahy v údolí Nílu poskytovali dostatok kameňa, žuly, čadiča i pieskovca. Egyptské náboženstvo, viera v posmrtný život a z nej vyplývajúci kult mŕtvych podnecovali budovať obrovské stavby, ktoré mali svojou hmotnou existenciou a trvanlivosťou zabezpečiť priazeň bohov či večný život faraónov. Funkciou egyptskej monumentálnej architektúry bolo slúžiť náboženstvu a kultu mŕtvych. Pretože aj faraón bol stelesnením boha, spájajú sa obidve funkcie predovšetkým s oslavou faraóna a zabezpečením jeho nesmrteľnosti. Egyptské chrámy sa stavali na poctu bohom alebo slúžili kultu mŕtvych ako pohrebné chrámy.

Pyramídy

Najmonumentálnejšími stavbami starovekého Egypta sú hrobky faraónov - pyramídy. Postavili ich väčšinou v období Starej ríše, najväčšie za 4. dynastie. V období Strednej ríše sa namiesto nich začali budovať v Hornom Egypte skalné hrobky. Najstarším typom kamenej hrobky bola mastaba ( arabsky – lavica ), ktorá mala tvar zrezaného ihlanu na obdĺžnikovom pôdoryse. Najstaršia mastaba patrila faraónovi Manimu, zakladateľovi prvej dynastie. Mastaby sa ozdobovali sochami, reliéfmi a maľbami. Nastavením niekoľkých, postupne sa zmenšujúcich mastáb na sebe vznikla prvá stupňovitá pyramída - Džosérova pri Sakkáre. Jej architektom bol Imhotep, kráľov prvý minister, podporovateľ vedy a umenia. ( základňa 126 117 m, výška 60 m ). Prvý faraón 4. Dynastie Snofrev si dal postaviť 3 pyramídy. Najväčšiu pyramídu postavili pri Gíze faraóni Chufev, Raachev a Menkaurén. Už v antike pokladali tieto stavby pre ich mohutnosť, veľkoleposť a nákladnosť za prvé zo siedmich divov sveta. Ich monumentálnosť dodnes vzbudzuje obdiv. Chufevova pyramída, nazývaná Veľká, má objem 2 600 000 m3 Na západnom brehu rieky Níl pri Gíze sa vypínajú ďalšie tri z najvýznamnejších pyramíd - Chuefova, Chefrénova a Mykerínova. Jediným zachovalým divom sveta je najväčšia Cheopsova pyramída s výškou 137m, rozmermi základne 230x230m a s objemom 2,5 milióna m3. Pôvodná výška presahovala 146m, no dobrý stavebný materiál bol odcudzený. Dnes je pyramída veľká asi ako chrám sv. Štefana vo Viedni a skladá sa z 2 mil. tonových kameňov, privezených z kameňolomu pri Káhire. Pohrebisko kráľov 4. dynastie, ich manželiek a verných hodnostárov stráži Veľká sfinga s figúrou leva a vyobrazením tváre kráľa Chafrea. Zbožný šejk ju dal zohaviť dlátom, lebo Korán zakazuje zobrazovať ľudskú tvár, a Mamulejcom slúžila ako terč pre delostrelectvo. Tu hodno spomenúť aj známy výrok „Všetko na svete má strach z času, len čas má strach z pyramíd“. Faraóni Strednej ríše sa nechávali pochovávať v doline na západ od Théb v skalnatých hroboch - v Údolí kráľov. Roku 1922 anglický archeológ Howard Carter tu objavil Tutanchamónovu hrobku a nesmierny poklad, ktorý sa uchováva v Káhirskom múzeu.

Chrámy

V Hornom Egypte sa budovali skalné chrámy (Abú Simbel), v ktorých za priečelím s kolosmi bola sústava kultových siení. Chrámy boli v Novej ríši dominantou skoro každého mesta, obohnané bielymi hradbami a mali magický zmysel. Chrám predstavoval spojitosť zeme s vesmírom, t.j. podlaha bola povrchom zeme, stĺpy označovali kmeň palmy, či obrí stvol so štylizovanými kvetmi lotosu, čiže stĺpové sály označovali pozemskú vegetáciu a plafón predstavoval nebesia. Rituály mohol vykonávať len faraón, inak ho zastupovali kňazi. Veriaci nemohli nadviazať kontakt s božstvom na bohoslužbách a pri prinášaní obetí sa zúčastňovali len kňazi. Vynikal najmä chrám boha Amona v Karnaku, ďalej Ramesov chrám v Abu Simbele, Horov chrám v Edfu a skalný chrám kráľovnej Hatšepsut.